Špička dopingového ľadovca sa z času na čas vynorí z vlnobitia kulís a zákulisia športov a jej hrot má vždy iné meno. Raz sú to stimulačné látky na podporu mozgovej činnosti, inokedy anaboliká alebo rastový hormón, v poslednom čase je to erytropoetín. Látky, ktoré pomáhajú umelo, neprirodzene pre ľudský organizmus, zvyšovať psychickú i fyzickú výkonnosť, spôsobujú nezvratné poškodenie srdcovo – cievneho aparátu a celkového zdravia, náhlu smrť. Napriek tomu sú stále medzi športovcami – profesionálmi, ktorí so vstupom enormného objemu peňazí do súťaží pociťujú neuveriteľnú motiváciu, konzumenti „tichej plazivej smrti“. Ale aj športujúci amatéri, túžiaci po tom, aby „dobre vyzerali“ a podobali sa vysneným svalnatým idolom, neváhajú hltať bez rozmyslu najrozličnejšie pilulky, ktoré im majú pomôcť dosiahnuť vytúžený vzhľad v čo najkratšom čase. Najstrašnejšie na tom je to, že vek chlapcov a dievčat snažiacich sa umelo pôsobiť na svoj organizmus je čoraz nižší a nižší. Situácia pripomína drogový trh…

Prinášame Vám návrhy, podnety a závery, zhrnuté v rámci VI. ročníka konferencie ŠPORT a PRÁVO 2017, ktorá sa konala v konferenčných priestoroch hotela Aquacity v Poprade v dňoch 12. - 13. októbra 2017.

Podľa záverov právno-ekonomickej analýzy UčPS sa javí, že ministerstvo školstva pri rozvrhu prostriedkov na šport v roku 2017 vážne pochybilo, keď nerozdelilo podľa vzorca zákonom garantované minimum prostriedkov určené pre národné športové zväzy a ich kluby, ktoré tak zrejme prišli o významnú časť garantovaných prostriedkov v celkovej výške 3,93 milióna eur.

Bude sa situácia z roku 2017 opakovať aj v roku 2018 ?

Alebo sa bude na Slovensku dôsledne dodržiavať zákon o športe ?

Ak ministerstvo školstva bude tvrdiť, že zákon o športe bol dodržaný, nech transparentne vysvetlí športovej obci svoj výklad zákona a spôsob rozvrhnutia prostriedkov určených na šport na rok 2017 i 2018.

Z návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018 sa javí, že nesprávnosť z roku 2017 sa dostala aj do návrhu rozvrhu prostriedkov na šport na rok 2018 a zväzy by tak mohli prísť o ďalšie významné zákonom garantované prostriedky.

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie myšlienok, otázok, záverov i návrhov konkrétnych riešení z historicky prvej konferencie venovanej téme "Šport a právo", ktorá sa konala v Poprade v dňoch 12. – 13. septembra 2012. Príspevok prináša taktiež úvahy o minulosti a budúcnosti konferencie spoločným, vzájomne sa doplňujúcim pohľadom hlavného garanta celého podujatia (Peter Sepeši), aktívneho prednášajúceho (Ladislav Križan) a účastníka konferencie (Jaroslav Čollák).

Vlastné počiatky európskeho záujmu o šport sú spojené s právne nezáväznými dokumentmi: Adoninovou správou komisie pre Európu občanov z roku 1985, ktorá prvá upozornila na význam športu v EÚ, a ďalšími dvoma správami – Larivovou (1994) a Packovej (1997). Z nich prvá trvala prísne na dodržiavaní práva aj v oblasti športu. Druhá správa už bola formulovaná inak, a dokonca volala po uznaní špecifického charakteru športu a autonómie športového hnutia.

V zmluve z Amsterdamu (1997) sa pritom šport už dostal do príloh, resp. nezáväzných záverečných protokolov: Deklarácia č. 29 výslovne uznala sociálnu hodnotu športu. V roku 1997 (13. júna) zároveň Európsky parlament prijal rezolúciu o úlohe EÚ v oblasti športu.

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).

Pri vykonaní analýzy predmetnej problematiky je potrebné vychádzať primárne zo zákonnej úpravy organizácie verejných športových podujatí, ktorá je uvedená v zákone č. 479/2008 Z.z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na druhej strane je však potrebné zohľadniť aj interné predpisy národných športových zväzov, v danom prípade futbalového zväzu, ktorá do pomerne jednoznačnej právnej úpravy vnáša odlišný prístup založený na (spolu)zodpovednosti hosťujúceho družstva za správanie divákov, ktorí sa nachádzajú v sektore hostí.

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie nosných myšlienok pre rozvoj športu na území SR v súčasnosti.